Mali sme toho najlepšieho

Práve dnes som si prečítala blog nešťastného tatinka z detskej onkológie, kde sa jeho syn lieči. Ich kamarátka, malá Karolínka, prestala chodiť. Jednoducho jej jedna z posledných chemošiek nesadla a malej to udrelo do miechy. Žiaľ, stáva sa to. Je to smutné. Verím, že sa jej stav zlepší a čoskoro bude opäť vysmiate behať so svojimi rovesníkmi po školáku.  Áno, deti sú také. Na štastie. Zabudne na pobyt v nemocnici, zabudne na boľavé bruško, na rozpadnutú sliznicu v ústach, na všetky odbery, na nespočetné množstvo lumbálnych  punkcii.. Nebude sa uz viac pýtať na hodnotu leukocytov, aby mohla íst  medzi cyklami liečby nakrátko domov. (Deťom v dôsledku chemoterapie prudko klesne hodnota leukocytov a ich organizmus úplne stráca obranyschopnost. Ich režim v tom čase musí byť prísne sterilný a pokiaľ opäť nedosiahnu určitú hranicu, nemôžu vyjsť ani z izby. Hrozila by závažná infekcia. Môže to trvať aj mesiace.) Jediní, ktorí nezabudnú, sú jej rodičia, ktorým to žiaľ ostáva na celý život. Spomienky a neustály strach, s ktorým sa naučia fungovať. Lebo musia..

V tom čase, keď sme so synom trávili dlhé týždne na detskej onkológii negatívnymi správami sa to tam neprestajne hemžilo. I napriek tomu, že detské onkoochorenia su vlastne na 80 percent vyliečitelné, na oddelení žiaľ mali väčšiu cenu práve tie hororové scenáre a ich prenikanie  na oddelenie malo nesmiernu silu a rýchlosť. Kuchynkové debaty (Malá kuchynka bolo miesto, kde sme do seba  narážali, kde sme sa chodili nadýchnuť, poplakať, kde nás deti nepočuli a my sme na chvíľku nepočuli ich) o tom, ktoré dieťa zrelabovalo, ktoré museli preložiť na ÁRO, ktorému nenašli stále darcu kostnej drene a ktoré neprežilo. Strach, pocit zúfalstva, beznádeje a my rodičia sme si týmto ešte nakladali na plecia a skúšali sme, kto koľko zvládne.. Uvedomovali sme si, že sme všetci v rovnakých sračkách. Nikto nevytŕčal z radu. Bude to znieť možno ako klišé, mala som často pocit, že sa už roky poznáme a boli sme si nejako zvláštne blízki. Bez ohľadu na farbu pleti, národnosť, vek, výšku IQ a dokonca aj bankového konta.. 

Až na jedno ráno. Pamätám si na ten čudný pocit až moc dobre. To ráno sme sa dozvedeli, ze naša dcérka je vo všetkých hladinách DNA zhodná so svojím bratom. Náš lekár (verím, že sa mi niekedy podari napísať blog aj o tomto nadčlověku) sa zjavil na chodbe a svojím typickým rýchlokrokom sa snažil dostať na druhú stranu k svojej pracovni. (Bol to jeho štýl. Stále ste mali pocit, že mu niečo uniká, ale vždy bol všade, kde ho momentálne potrebovali. Mal nejakú zvláštnu premiestňovaciu schopnosť prepojenú s intuíciou. Či bol víkend, alebo 5 hodín ráno. Bol tam.) Nečakane od chrbta som ho zaskočila otázkou, čo bude ďalej. Samovi bežal posledný cyklus chemoterapie a zaujímal ma ďalší postup. Bolo skoro ráno a čakali sme na výsledky vyšetrení DNA. Hľadal sa vhodný darca. Mali sme na registri darcov známu, ktorá nás uistila, že akonáhle bude vedieť, okamžite nám volá. Nedali sme jej takmer v noci spávať. Musíte byť trpezliví.. Šanca na zhodu, že by sme to mali byť my, rodičia, bola minimálna. Jediná nádej bola naša vtedy 5 ročná dcérka. Pravdepodobnosť, že bude zhodná, bola tak 25 percent. Vedel to prvý. Neprekvapilo ma to.  Ani sa neotočil, len cez plece prehodil. Budeme transplantovať. Veď nemáme darcu, pýtam sa v rýchlosti, aby nezašiel do najbližších dverí. Máme. Vašu dcéru. S jej absolútnou zhodou vo všetkých hladinách DNA je najvhodnejší darca.

 Mali sme toho najlepšieho. V tom čase nemyslíte na to, že idete ohroziť zdravie svojho druhého dieťaťa, odberom takmer pol litra kostnej drene. V to ráno, sme boli králi. Samo dostal tu najväčšiu šancu na vyliečenie. Úplne. Oznámiť to v kuchynke bola výhra v športke a cítila som sa previnilo. Prvý raz sme mali na vrch.